Pravdivý pohľad na transplantáciu

[m.s.]

Čo je transplantácia? Aké sú jej duchovné dôsledky? Zaoberám sa touto problematikou dlhší čas a počul som dosť kontroverzných názorov.

Transplantácia je prenos tkaniva či orgánu v rámci organizmu alebo medzi organizmami. Problematika transplantácie je veľmi široká, vážna a citlivá, a preto ju nemožno zjednodušovať. Predsa je však je možné uviesť nasledovné.

Orgán možno odobrať len z takého tela, v ktorom ešte nedošlo po konštatovaní smrti k celkovému zrazeniu krvi v orgánoch (teda od ktorého sa duša nestihla vzdialiť a na ktoré je ešte napojená).

Zamyslime sa nad duchovnými dôsledkami, ktoré to často vyvoláva. Duša darcu sa náhle cíti byť pri odoberaní orgánu z tela (ktoré je vždy necitlivé, pretože musí byť rýchle) hrubo znásilňovaná a okrádaná a nemôže to vyjadriť. Prežíva veľmi silný odpor voči zaobchádzaniu so svojim telom a nemôže tomu zabrániť. Podstatou tohto odporu je najmä fakt, že jej existenciu nikto nezohľadňuje a pozornosť pozostalých je zameriavaná len na samotné telo. Takáto duša sa cíti ako zásobáreň orgánov a to ju nesmierne potupuje. V nejednom prípade dokonca ešte cíti telesnú bolesť. V zúfalom stave sa chce brániť, chce zakričať a zakázať takémuto zaobchádzaniu. Žiaľ, nedokáže uspieť, pretože medzi ňou a lekárskym týmom stojí hranica nevedomosti o duchovných následkoch transplantácie a duševnej existencii človeka po smrti ako takej. Aj duša tzv. dobrovoľného darcu je vždy bolestne zronená, trpko sklamaná.

K takýmto situáciám najčastejšie dochádza po haváriách či po iných úraz, kedy človeku zlyhá funkcia tela (najčastejšie pri poraneniach mozgu), no orgán, vhodný na transplantáciu, je funkčný.

Druhou možnosťou odobratia orgánu z tela je tzv. dobrovoľné darcovstvo, kedy sa zdravý človek, rozhodne nechať si vyoperovať orgán zo svojho plne funkčného zdravého tela. Samozrejme, vopred musia byť splnené objektívne kritériá darcovstva. Všeobecne sa to považuje za akt nesmierne lásky. Jeho následky sú však tiež veľmi škodlivé. Prečo?

Ak bol darca živý, vystavuje sa riziku, že bez plnohodnotného tela a zdravia nedokáže splniť svoje životné úlohy, ktoré si predsavzal naplniť; pre ktoré sa narodil. Ak by dokonca umrel predčasne, hoci len o jedinú hodinu, mohla by byť zodpovednosť za nesplnenie osudová. Zjednodušene povedané, každý človek žije principiálne pre svoju úlohu a musí ju naplniť. V tom ho nikto nedokáže nahradiť! Ak to nedokáže, zlyháva; žiadny sebaklam neplatí.

A napokon, kto môže svojvoľne rozhodnúť o znehodnotení svojho zdravia či skrátení svojho života, keď darcom života je Stvoriteľ – Boh?

Pozrime sa na transplantáciu ešte z iného uhla pohľadu. Žiaľ, pravdivého. Človek si neraz svojou tvrdohlavosťou tak poškodzuje celé desaťročia telo, že si nenávratne zničí niektoré orgány. V transplantácii nového orgánu tak vidí jedinú možnosť vyriešenia svojho problému. V zbožnom zanietení a tichom požadovaní prosí neraz Boha o pomoc a očakáva od druhých „milostivý akt darcovstva“ pre vlastnú záchranu. Áno, od iných očakáva najväčšie obete lásky, ale nikdy ho nenapadne zmeniť v sebe ani tie najmenšie návyky zlého správania sa, ktoré ho do choroby priviedli. Ba keď mu o tom poviete, hrubo Vás vo svojej precitlivelosti a sebaľútosti napadne výčitkami, že nedokážete súcitiť s trpiacim.

Položme si teraz otázku, má takýto trpiaci nárok na zdravie? Nebude pre neho práve utrpenie jedinou cestou k skutočnému zdraviu a duchovnej záchrane? Veď zmysel života človeka nemožno hodnotiť podľa dĺžky trvania, ale podľa intenzity a hĺbky prežití.

Je preto predzvesťou veľkého nešťastia pozorovať, ako trpiaci človek prechováva v sebe tiché požadovačné myšlienky na vlastníctvo orgánu svojho blížneho, a pritom sa nad tými skutočnosťami nikdy vážne nezamyslel, ani nie je ochotný zmeniť sa k lepšiemu poctivou prácou na sebe samom.

Je teda potrebné pamätať, že každý zdravý človek žije pre splnenie vlastnej úlohy a musí ju splniť. Nesmie sa svojvoľne zničiť, lebo nevie, čo všetko je od neho ešte pozemsky očakávané! Ani najvzletnejšie slová zvrátenej podoby milosrdenstva na tom nič pred Zákonmi Stvorenia nezmenia. Podstata milosrdenstva totiž nespočíva v tom, že sa pomáhajúci musí pomáhaním zničiť, ale že seba si zachová, aby mohol pomáhať niesť kríž utrpenia svojmu blížnemu. Ak splní túto úlohu a pomôže jednému, potom ho možno čaká iný človek, taktiež očakávajúci jeho pomoc. Ak by sme sa však sami jednorázovo zničili, určite by už pomáhať naďalej nedokázali.

Aj transfúzia je transplantácia orgánu, pretože krv je tekutý organ. Pripomeňme si však, že krv je orgán obnoviteľný a darcovi nebude chýbať, ani mu nebude skrátený život. Krvné bunky navyše časom zanikajú a tak si príjemca neskôr vytvorí vlastnú krv. Pevný orgán sa však nikdy v tele príjemcu nepretvorí a ostáva v jeho tele nastálo cudzorodým orgánom.

Na záver ešte niekoľko slov. Bolo by veľmi málo povedať transplantácii ÁNO alebo NIE! Dôležitejšie je však dokázať pozorovať život z dlhodobého hľadiska skrz priezor vlastných skúseností. Len to prináša nielen poučenie, ale skutočnú i múdrosť.

TL priaznivec stránky : www.ao-institut.cz

[Ivanka adminka]

Hm, "Zjednodušene povedané, každý človek žije principiálne pre svoju úlohu a musí ju naplniť." - a co když někdo žije proto, aby pomohl přežít někomu jinému, a tím mu pomohl naplnit i jeho poslání?

A dále: "Duša darcu sa náhle cíti byť pri odoberaní orgánu z tela (ktoré je vždy necitlivé, pretože musí byť rýchle) hrubo znásilňovaná a okrádaná" - proč? K čemu si myslí, že jí to tělo na onom světě bude? Zvlášť když ho rozežerou červi, nebo shoří ve spalovací peci.

[Peter 2 :-)]

:-) zobrala si mi to z ust... Aj podla mna toho co momentalne viem a tusim dusa je rada, ze casti ktore su jej uz na nic, pomozu inemu aby zil dlhsie a aby sa posunul blizsie k svojmu cielu. Mam dojem ze m.s. chce sebecke uvazovanie docasneho vedomia vacsiny ludi presunut na dusu, ducha ale asi to tak nefunguje...

[mystique]

Po precitani clanku som mala presne tie iste myslieny, ako ty Ivanka a to ze mozno darca sa uz ako darca narodil a je to jeho poslanie.

Ale zaroven, by som chcela reagovat na nedorozumenia ako dusa mysli. Sama som sa ako medium rozpravala s dusou a preto nemam pochyby a dohady. Dusa mysli ako clovek (telo-hrubo povedane) ktore obyva. Takze do opustenia tela ma nazory osoby ktorou bola. Preto sa teda moze citit byt okradana. Pretoze jej vedomie je docasne obmedzene.

To ma dostalo k myslienke, ze teoreticky, ak by malo prist k transplantacii a chceli by sme zamedzit "duchovnym skodam", by mohlo byt velmi uzitocne sa pred vykonom s oboma dusami a to s darcom a prijemcom "porozpravat". Proste im vysvetlit co je vo veci. Je to iba teoria, treba vyskusat. :-)) Ale myslim, ze celkom zaujimava, nemyslite? Uz len ju overit v praxi.

[Shraddha]

Musím říci, že mi ten ao institut přijde docela podezřelej. Četl jsem od nich víc věcí, ale nevnímal jsem v tom nic, co by mě obohacovalo, ba spíš příliš velkou sektařinu, rozdělování lidí na "my" a "oni", koncepci hříchu a zla starou tisíce let a naprosto nereflektující lidský vývoj, individualitu.

[Imalgin]

Také jsem se ještě nesetkala s jedinným článkem od pana M.S. se kterým bych souhlasila.

[Ajla.k]

cituji "Je teda potrebné pamätať, že každý zdravý človek žije pre splnenie vlastnej úlohy a musí ju splniť. Nesmie sa svojvoľne zničiť, lebo nevie, čo všetko je od neho ešte pozemsky očakávané!"

tedy pokud někdo potřebuje transplantaci a je jeho jedinou nadějí na přežití v tomto těle tady, pak její odmítnutí se tedy rovná sebevraždě, ne? a co když se ten člověk takhle už narodil a nezpůsobil si to svým "nevhodným životem", ano jasně, není to náhoda, že se takto narodil ..A jak psala Ivana - co když je úkolem druhého, jež mu orgán věnuje, právě toto. Co když si to dohodli už dávno před tím, než sem přišli. Co když co když co když..to je samé co když a nikdo z nás to neví.
Nelze žádným způsobem soudit rozhodnutí druhého, nikdo z nás neví, co zatím stojí.

[cendas0]

Já nikoho za transplataci nesoudím každý má právo volby. Můžu jen říci za sebe že já bych žádný orgán nepřijal a ani žádnou technologii co by mé tělo držela při životě. Když prostě příjde čas na to odejít tak odejdu.
Krásný den plný štěstí a lásky přeji všem.