What is love?

[Jan]

Chtel bych rozvinout debatu o tom co si lide mysli o lasce. Myslim ze toto slovo bylo poradne zprofanovane a ze puvodni vyznam davno ztracen. Asi pred ctyrmi lety jsem po vlastni bolestive zkusenosti dospel k vlastnimu neortodoxnimu nazoru. Zajimal by me ted vas nazor. Musim priznat ze zatim jsem se moc pochopeni nenasel, alespon mezi "normalnimi" lidmi. Neco mi ale rika ze v teto komunite najdu vice uvedomele duse. Nedelam to ani tak protoze bych se chtel utvrdit ve sve pravde a pozvedl sve ego. Delam to hlavne proto, abych nezil ve lzi. Moje zjisteni je tak zasadni, ze mi zmenilo od zakladu postoj na zivot. Nekdy si rikam ze bych byl na tom lepe, kdybych k tomuto nazoru nedospel, protoze na prvni pohled je to velmi depresivni. Ne nadarmo se rika, "Ignorance is a bliss" a "Truth hurts". Na druhou stranu Kristus rikal: "The truth will set you free."
Ted ale k veci. Dospel jsem k nazoru ze tak zvana laska, tolik opevovana, laska mezi muzem a zenou, je vlastne sobecka touha. Pokud ne tak proc tedy zarlime jeden na druheho. Cim vic milujeme, tim vic zarlime. Ne nadarmo se rika, "Laska nezarliva neni milovana." A neni zarlivost zpusobena sobectvim. Vzdyt preci kdyz nekoho milujeme, tak ho chceme mit sami pro sebe. Cim vic ho milujeme tim vic ho chceme, tim vic zarlime. Kdyz jsem dosel k tomuto zjisteni, zacal jsem se ptat lidi kolem sebe. Co si myslite ze vas motivuje k tomu aby jste nekoho milovali? Kde se ve vas bere to potreba nekoho milovat a byt milovan. Kazdej rikal neco trochu jinyho ale v podstate to vedlo k zaveru, ze to lidem dava prijemnej pocit bezpeci, jistoty a sebenaplneni. Nikdo samozrejme nerekl ze milujou protoze jsou sobci. Tyhle odpovedi me ze zacatku trochu zmatli ale pak privedli na novou stopu. Polozil jsem si otazku. Jestlize vsichni touzime po lasce pro hrejivej pocit sebevedomi a jistoty, neznamena to ze se nam ho tak uplne nedostava? A pak se mi rozsvitilo jeste vic! Laska je zpusobena a hnana sobeckou touhou ale ta touha je zase jeste zpusobena nasim vlastnim strachem. Za vsim hledej pud sebezachovy. Pokud je moje teorie spravna, tak by se dalo vydedukovat, ze cim je clovek vic zakomplexovanej, tim vic prahne po lasce. Tim vic potrebuje byt milovan. Tim vic je zarlivy a trochu paradoxne tim vic bude mit i problemy uspet. Myslim take ze tento typ lidi, ma tendenci byt hodne jesitny, pokud dosahnou sveho a jejich touha se naplni. Pozor je ovsem velky rozdil mezi jesitnosti a zdravim sebevedomim. Na druhou stranu naopak lide kteri jsou nebo spis nejsou tak ovladany vlastnim strachem, maji lepsi predpoklad byt stastni. Je to ovsem relativni protoze lide se neustale meni. Ja osobne jsem se octl na obouch brezich.
Pokud se mnou nesouhlasite, zeptej te se tedy sami sebe. Hlavne budte sami uprimni, jinak se pravdy nikdy nedopidite. Proc kdyz nekoho milujete a treba i bezmezne a jste mu schopny vsechno odpustit, krome nevery. Proc se ta krasna laska, tak casto zmeni v nenavist. A proc kdyz vas parter opusti, protoze si nasel nekoho jineho, lepsiho, a vy vidite ze je ted stastnejsi, proc mu to nejste schopni uprimne prat? Zrovna tak jako rodice prejou svym detem to, co je pro ne nejlepsi, treba i na ukor sebe samych.
Pravda byva obvykle kruta a nepopularni. Ja si ale stejne myslim ze je lepsi ji znat nez si neco namlouvat.

[Peta]

Pro mě je láska svoboda. Možnost být sám sebou a umožnit to i druhým. Nesnažit se druhého měnit k mému prospěchu, ale milovat ho takového, jaký je. Pokud žiji v lásce, tak se nepotřebuji denně nechávat ujišťovat, jestli mě ten druhý miluje, a jak moc.
Protože ji mám v srdci já. Mám v srdci svobodu:-)

[Roman Stein]

Jan, s veľkým záujmom som si prečítal tvoje názory - a nezostáva mi, len s nimi súhlasiť! Musel som prejsť dlhou cestou, aby som sa stal tým, kým som... Tiež som Lásku bral hlavne cez svoje ego a až problémy, ktoré sa v mojom vzťahu začali vynárať, ma naučili, že žiarlivosť vôbec nie je prejavom lásky, ale vzťah pomaly ale isto zabíja - a čím je intenzívnejšia, tým rýchlejšie vraždí... Že Láska je Láskou len vtedy, keď má každý aj svoju osobnú slobodu a voľnosť dýchania, trebárs aj len svojich priateľov a možnosť byť kedykoľvek sám... Všetko sú to veci, ktoré si bežne neuvedomujeme, ale tvoria podstatu. Odpustiť neveru? To bolo pre mňa nemožné! Ale prečo? Lebo bolo urazené moje ego! A ja som si nahováral, že je zranená moja duša...Aj to bola časť pravdy, ale asi väčšiu úlohu v tom hralo práve ego a pocit vlastníctva svojho partnera... Všetko špatne!!! Až keď som si uvedomil a priznal, že na tom, prečo sa to všetko stalo, mám svoj podiel - pretože na všetko treba dvoch a každá minca má dve strany, začal som sa dívať inými očami a hlavne inak cítiť... Pocítil som, že som schopný odpustiť - a že práve to odpustenie je to, čo posunie nás oboch ďalej. Zistil som, že svojho partnera natoľko milujem, že byť bez neho, tak radšej byť úplne sám! Má také veľké miesto v mojom srdci, že po ňom by už nikto nemal šancu to miesto zaplniť. Prečo je to tak, neviem. Neviem prečo ho milujem, preto, že je taký aký je... A myslím si, že práve láska bez dôvodu je tá pravá LÁSKA. Hoci o tej bezpodmienečnej láske mám dôvodné pochybnosti, ale to je tiež môj osobný názor. To, čo sa nám deje, máme vo veľkej miere možnosť ovplyvniť, všetko je v našej mysli, v našich srdciach. A záleží len na každom z nás, ako s tým naložíme... Romčo

[Jan]

Ahoj Romane
Diky za tvuj zajem. Chtel bych se te zeptat. Jaky jsi mel pocity kdyz sis zacal pripoustet vlastni chyby?

[Roman Stein]

Pocity...Tie ti viem opísať úplne presne Jan, pretože príjemné neboli. Ale keďže cítim tak, ako cítim, tak to bolo zahanbenie, prekvapenie až údiv nad tým, ako je to možné, že som sa videl iný, než aký som.... Presne ako keď sa dívaš do zrkadla pri tlmenom osvetlení a vidíš, že si dokonalý a máš krásnu pleť... Stačí však ostré slnečné svetlo a ilúzie sú preč- vidieť každý fliačik! Tie pocity vôbec neboli príjemné a tak som si mal možnosť precítiť, že asi takto sa cítil môj partner. Prišla fáza skoro apatie, keď som uznal, že nikto nie sme bez viny, ale živiť ju v sebe absolútne nemá zmysel. Po apatii prišla chuť riešiť - vyrozprávať si to medzi sebou, trpezlivo počúvať toho druhého a hlavne chápať. Čo išlo už oveľa ľahšie, po tom pohľade do zrkadla za ostrého svetla o))...Takže všetko je to o chuti riešiť. Predtým by som nebol dopustil myšlienku na to, že by mohol odísť za niekým iným, úprimne si priznám, že by som ho bol radšej videl mŕtveho, aspoň by som mohol sebecky žialiť a stavať si ho na piedestál. Dnes túžim po tom, aby bol zdravý a šťastný a keď nie spokojný so mnou, tak s niekým, kto ho bude milovať aspoň z polovice tak, ako ja... A keď som si uvedomil toto, tak som pocítil, ako sa mi otvorilo srdce - doslova! Zvláštny pocit...Najskôr máš pocit, že chceš objímať každého a tryskajúcu lásku odovzdávať všetkým... Ale to o chvíľu odznie a zostane len chuť dávať...dávať s pocitom, že nestrácaš, ale odovzdávaš, aby sa všetko to dobré znásobilo. A ono sa to aj násobí a vracia sa ti zase naspäť. Takto to cítim ja a keď mi niekto povie, že som šťastný človek, hoci o mne skoro nič nevie, prisvedčím, pretože teraz to už je pravda. Som šťastný človek! A buď aj ty, Jan, je to v tvojich rukách, cítiš to krásne!

[Jan]

Je to zvlastni ale ja jsem tu seberealizaci prozival skoro uplne stejne. Sok, zahanbeni, udiv jak jsem si mohl sam sobe lhat, dokonce i to zrcadlo. Jako ze jsou dve. Jedno ktere ti umoznuje videt svuj fyzicky zevnejsek a pak druhy kterym vidis svoji dusi. Myslim ze jsem byl v tranzu. Pamatuju si ze jsem nedelal nic jinyho nez ze jsem psal dopis sve lasce, ktera me opet zklamala, jedl, spal a chodil do prace. Vlastne i protom vsem jsem asi nedelal nic jinyho nez myslel na to co se vlastne stalo. Do ty doby jsem snad napsal jenom jeden dopis svymu kamosovi, neumel jsem vubec vyjadrovat sve pocity. Protoze jsem se vubec neznal. Ted jsem ale byl tak zklamanej, ze jsem musel zacit psat aby si konecne uvedomila co jsem k ni citil. Psal jsem a psal asi tyden a napsal asi 14 stranek. Prvni cast byla samy vycitky az potom z niceho nic jsem si zacal pripoustet svoji vlastni chyby. To ale zpocatku nebyl vubec muj umysl, protoze moje hrdost mi velila, zkonci to s ni, nevazila si tve lasky. Ale najednou tu posledni noc, ten muj pocit krivdy a nenavisti ustopil a nahradli ho pocit osviceni. Do smrti na tu noc nezapamenu, bylo to uplne supernatural. Najednou jsem pochopil tolik veci a vsechno mi zacalo davat smysl. Ale i veci ktery s tim nemeli nic spolecneho. Ale hlavne to ze za vsechno si muzeme sami a vsechno se nam drive nebo pozdeji vrati. Tu noc jsem nespal celou noc ale rano jsem mel vic energie nez po dobrem spanku. Tenhle pocit euforie trval jeste par tydnu a hranicil az s jasnozrivosti, nez jsem se vratil do starych kolejich. Ne tak docela. Par schopnosti mi z toho zustalo jako treba dokazat se v citit do cloveka. Ale ta zarlivost a zast ve me porad jeste je, kdyz me nekdo zklame. I kdyz ted uz vim ze s tim musim bojovat, clovek se hned tak jenom nezmeni. Podvedome pochody jsou prilis silne. Jestli jsi dokazal dat svoji lasce zbohem a opravdu je ze srdce prat vsechno dobry, tak to si vazne stastnej clovek. A pokud si v te dobe ani nikoho nemel na koho by si mohl upnout svou pozornost, tak tomu rikam prava bezpodminecna Laska.

[Roman Stein]

Jan, my sme sa asi dobre nerozumeli, resp. ja som to napísal tak, že to ponúkalo viac záverov... Takže dovysvetlenie - ja som svojej láske zbohom nedal, sme stále spolu, práve o tom som písal - vysvetliť si a pochopiť ... a následne odpustiť, pretože si pochopil aj svoje chyby! Bolo to veľmi jednoduché riešenie v podstate - byť hrdý a rozísť sa, dať si zbohom! Lenže tým rozchodom by sa moja láska k nemu neskončila a bol by som nešťastný...A keďže môj partner to pociťoval rovnako, tak sme naozaj museli všetko riešiť... Nebolo to ani pol percenta také jednoduché, ako sa o tom teraz dá písať...Ale je to práve o láske a o tom, že pravá LÁSKA všetko prekoná. Vôbec to nie je o žiadnej bezpodmienečnej láske, ktorú tu aj ty spomínaš - čo to vlastne je, tá bezpodmienečná láska? Neexistuje mať všetkých rád! Prepáč, ale pripadalo by mi to silne na hlavu! Nikdy by som nemohol mať rád človeka, ktorý zavraždil vlastné dieťa! Alebo niečo iné rovnako odporné!!! Takže už aj z tohoto dôvodu mám pochybnosti o bezpodmienečnej láske.
Ale späť k tomu, o čom sme sa bavili. Máš úplnú pravdu, že človek sa len tak nezmení - záleží však na tom, ako silne si motivovaný - a vtedy človek dokáže divy! Preto sa vraví, že "Láska hory prenáša" - ono to fakticky je tak - tie sily, ktoré si mal na minime sú zrazu nesmierne! A podvedomé pochody - Jan, sme predsa ľudia mysliaci a tým pádom sa aj dokážeme snáď kontrolovať...Ale asi som sa teraz zle vyjadril - nie kontrolovať - akože držať to pod pokličkou a potom vybuchnúť, keď príde kríza- ZLE! Kontrolovať sa - myslené ako vedieť, uvažovať a spracovať! To je podstatné! A tá zmena, ktorá u mňa nastala po tom pohľade do zrkadla, tá mi už nikdy nedovolí inak - len priať dobré... Preto som napísal - aj keby sa to stalo teraz, že sa musím s partnerom rozlúčiť, radšej nech je šťastný, aj keď ja by som možno už nikdy nebol. Ale sme spolu a tak si môžem šťastie vychutnávať s milovanou osobou a čriepky svojho šťastia posúvať aj ďalej, aby sa zase niekde ucelilo a spojilo niekoho, kto to veľmi potrebuje.

[Jan]

Aha, ja jsem nabil dojmu ze jste se rozesli a ty mu i presto uprimne pral stesti, bez jakeho koliv pocitu krivdy. To ovsem trochu meni situaci. Ja jsem totiz touto fazi prosel taky a jeste dal. Potom co jsme si konecne vsechno vyrikali nastaly krasne casy. Nejistota opadla alespon u me a se zbavil obav a tudiz i zarlivosti. Moje pritelkyne na tom byla trochu jinak. Ona byla taky stastna, protoze konecne vedela na cem je a ze bude zalezet pouze na ni. Uvedomila si svoji chybu a byla ochotna udelat cokoliv aby ji napravila. Ja jsem ji opravdu byl schopnej odpustit jeji neveru, protoze jsem si uvedomil svoji velkou chybu. Do te doby jsem nebyl schopnej vubec komunikovat a vyjadrit co k ni citim. Akorat jsem veril na lasku na prvni pohled a naivne doufal ze na me bude verne cekat. Pri teto prvni velke krizi jsem si uvedomil ze clovek se ve spravne chvili nesmi bat vyjadrit sve city a odpoustet je dulezite a osvobozujici. Ale jeste jsem nechapal dynamiku tak zvane lasky a proto prisla krize druha a osudova. Znas tu starsi pisnicku kde se zpiva. "V lasce totiz vyhrava, ten kdo ma rad min" Jinymi slovy ten kdo ma rad min ma navrh a to se stalo me. Stalo se tak diky tomu ze moje parterka mela potrebu mi neustale davat najevo ze me miluje coz se paradoxne stalo osudne. Ja jsem ji mel porad rad ale jinak. Uz jsem nemel duvod po ni touzit protoze jsem nemel duvod se bat ze o ni pridu. Kdezto ona citila ze moje touha opadava a tim vic mela stach ze o me prijde a tim vic mela potrebu mi davat najevo svoji lasku. Ale pak se stalo neco s cim jsem absolutne nepocital. Po asi pul rocnim odlouceni jsem vycitil urcite ochabnuti lasky ze strany me pritelkyne. A vsechno bylo najednou zase jinak. Ja myslim ze tohle se stava drive nebo pozdeji ve vsech mileneckych vztazich a kazdy to povazuje za normalni fazi zivota. Ja jsem se s tim ale nehodlal smirit. I kdyz me mela porad velmi rada, ja to videl jako zacatek konce. A tak jsem navrhnul rozchod a v hloubi dusi, nebo v podvedomi jsem doufal ze to u ni opet vyvola to, co pred nekolika lety. Tentokrat to bylo dost jine. I kdyz to pro ni nebylo lehke, smirila se s tim a rozesli jsme se. Moje hrdost byla vzdycky silnejsi na ukor vseho jineho. Na jednu stranu lituju co se stalo, na druhou stranu to beru jako dalsi dulezitou zkusenost. Nebejt toho tak si neuvedomim rozdil mezi laskou a Laskou. A hlavne jak to funguje. Vis ja jsem mel stejny nazor na veci a mel jsem stejny pocity jako ty. Taky jsem mel pocit ze ted kdyz jsme si to vyrikali uz vsechno prekoname. Diky teto zkusenosti jsem si uvedomil jednu strasne dulezitou a zaroven krutou pravdu. A sice to, ze jsem si ve skutecnosti pouze nalhaval ze jsem velkoryse a bez jakehokoliv ocekavani dokazal odpustit sve partnerce jeji neveru pri prvni krizi. Dneska uz vim ze podvedome jsem minimalne doufal ze si ji timto gestem ziskam. Podvedomi je strasne rafinovane. :) A taky je to tak vlastne pro nase vlastni dobro. Kdyz si totiz clovek tohle pripusti, tak je z toho v pekne depce. Nejlepsi muj argument ze ta nase laska je pekne vypocitava je ten, ze zacnes citit nenavist kdyz te parner zradi. Ja verim ze existuje clovek ktery je na takove urovni ze i kdyz se s nim partner rozesel, on nepocitil zast vuci nemu. A naopak mu ze srdce pral jen to nejlepsi. Tomu ja rikam bezpodminecna Laska. Je pravda ze laska hory prenasi, ale je to porad neco za neco. Vidim to dnes a denne. Ze zacatku by se jeden pro druheho rozkrajel, ale jakmile opadne touha, tak je vsechno jinak. Teprve cas ukaze co v lidech opravdu je. Vem mi ze v dnesni dobe pouze 50% manzelstvi zustane pohromade. Z tech 50% je valna vetsina stale spolu bud kuli detem, nebo pouze ze zvyku, nebo proto ze si uz nedokazou nikoho jineho najit a nebo ze jeste maji milence a tim padem se jejich manzelsky zivot stane snesitelnejsim. Ja fakt kolem sebe nikoho naznam kdo by treba i po 20 letech stale horel laskou jako ten prvni den. A zeptej se sam sebe proc to tak je. I kdyz to tak mozna nevypada, ja jsem porad optimista. Verim ze prave Lasky lze dosahnout. Ale nejdriv je treba si umet priznat pravdu a pochopit jak funguji nase podvedome pochody. Mas pravdu ze se snad umime kontrolovat, ale zaroven si taky umime sami sobe lhat. Zikmund Froyd napsal ze kazdy clovek ma v sobe takzvane "Id" ktere je prevazne motivovane nasemi pudy. "Super Ego" ktere je motivovane nasi kulturou v jake vyrustame a "Egem" ktery funguje neco jako rozhodci mezi tema dvema. Pokud by jsem v sobe nemeli dve ja, tak bychom podle me nemeli neustale dilema v rozhodovani. Jeden hlas rika udelel to tak a ten druhej vetsinou rika pravy opak. Vem si treba jenom ze kdyz to nekdo zradi ty si muzes rikat stokrat ze ti za to nestoji a ze slunce nesviti pro jedno kviti. Stejne je v tobe neco, co v tobe porad doufa, ze to dobre dopadne.

[mudro]

Myslím, že Láska, nieje celkom tým, čo si pod jej menom ľudia predstavujú. Láska k partnerke je väčšinou iba túžba, zakorenená v pohlavnej príťažlivej sile. A byť zamilovaný vôbec nemusí priniesť sladké šťastie, ktoré je tak automaticky s Láskou spájané, keď sa o nej hovorí. Je toto tá Láska o ktorej hovoril Ježiš? No asi celkom nie... Táto láska, ktorej protikladom je nenávisť, je "len" najnižšou formou skutočnej Lásky, ktorej protikladom je Strach. To je bezprostredná Láska ku všetkému. Láska je oživujúce Božské prasvetlo, ktoré presvecuje celé stvorenie a každý s nej môže čerpať toľko sily, koľko je schopný a takého druhu, aký je on sám...

[Jan]

Myslim ze mame v podstate stejny nazor na veci. Jednou jsem tu samou otazku polozil Jehovistum. Jeden z nich mi rekl zajimavou vec. A to ze stari Rekove rozlisovali mezi ctyrmi druhy "lasek" Laska mezi cleny rodiny, laska k bohu, tu treti jsem zapomel a pak parnerska laska neboli eros. Je videt ze rozlisovali mezi nimi a tim padem byli schopni videt rozdili. Cim to je, ze dneska jak jsme cim dal tim vyspelejsi, tak takove dulezite veci nedokazeme spravne nazvat. Ze by to bylo ucelove?
Laska cili eros je urcite o sexualni pritazlivosti zpusobene hormonama. Ale hraje tam podle me jeste vetsi ulohu ego a strach. Kazdej clovek alespon podvedome vi, ze kdyz je ego pochroumane, nastanou deprese a clovek neni schopnej nic poradne dokazat. Podle me z toho vychazi ten strach a pochybnosti a potreba si porad neco dokazovat vcetne toho, ze se pokousime aby se do nas nekdo zamiloval. Vem si napriklad manzelsky par po 20 letech. Sexualni pritazlivost je ta tam, ale jakmile se objevi na scene treti osoba, prijde zarlivost. A neni to strach z toho, ze prijde ztrata partnera? A hlavne krute uvedomeni ze je nekdo lepsi nez mi?! To je ten pravej duvod. Ja jsem toho nazoru ze lide touzi po lasce ani ne tak protoze by chteli nekoho milovat, ale protoze chteji milovat sami sebe. Paradoxne kdyby jsme opravdu byli sami se sebou natolik spokojeni, tak by jsme si asi nepotrebovali neustale neco dokazovat. Neni lepsi zpusob jak si dokazat ze jsme jedinecni, nez ziskanim si lasky druheho. A lichotky to je primo balzam na ego. Cim vic pochroumane tim vic jich potrebujeme. Proto to tak stasne boli kdyz vidime ze stejnou naklonost kterou kdysi nase laska projevovala nam, ted projevuje nekomu jinemu. To je pak rozcarovani.
Ja si taky nemyslim ze tohle je ta laska o ktere mluvil Jezis. Podle me mluvil cemu rikame soucit. To je podle meho nazoru nejuslechtilejsi lidska vlastnost. A nebo traba takovy Budha. Ten popsal v jeho ctyrech pravdach, ze vsechny nase strasti a problemy jsou zpusobene nasema vlastnima touhama. A ze pokud chceme dosahnout nirvany, musime se vsech tuzeb zbavit.

[mudro]

Ano, s tým egom máš pravdu. A správne máš za dôležité vedieť veci pomenovať a rozlišovať. To je najdôležitejší nástroj na ceste hľadania pravdy. Odhaliť svoje ego je katapult v správnom úsudku. Znamená to že človek dosiahol vyššiu a jedinú pozíciu "svedka", svojho ducha. Ktorý je večný, nemenný a tak môže pozorovať podsebou nastávané zmeny. Postupne tak rozlišuje že ego, telo a myseľ sú nástroje mu zverené a jeho Ja, je to jediné živé a jemu vlastné, schopné cítiť zodpovednosť, alebo lásku.
Ku tej žiarlivosti... Niekde som čítal, zaujímavý názor, že nám mužom žiarlivosť nachystala sama príroda. Je to pozostatok zvieracieho pudu zachovať svoje gény v potomstve. Ženy tento problém neriešia, lebo ich potomok bude určite ich, takže ženská žiarlivosť bude asi tá "egoistická", ktorú si spomenul.
Aj keď súcit by som láskou nenazval, majú k sebe veľmi blízko. Podľa mňa je súcit prejavom lásky. No, že je to najušľachtilejšia ľudská vlastnosť, s tým súhlasím.
A k tomu Budhovy... Zbaviť sa túžieb, ako podmienka k dosiahnutí nirvány...? Hm, veď túžba, alebo chcenie to je predsa jediný "komunikačný jazyk" ducha so stvorením. A Budha to určite vedel. Nič-menej verím, že má pravdu, keď toto povedal. No myslím, že tak ako v kresťanstve, aj tu zlyhala správna interpretácia. Chcenie musíme požívať ako nástroj k vývoji. A logicky je nutné sa na konci pozemského vývoja zbaviť pozemských túžieb, ktoré nás k Zemi(hmotnému) pútajú...

[Jan]

Na tom zvirecim pudu neco bude. Kdyz jsem si definitivne uvedomil ze jsem ztratil svoji partnerku, rozhorela se ve me nekontrolovana touha po sexu. Ale az kdyz jsem videl jejiho noveho partnera. V tu chvili kdy se objevil na scene mi bylo jasny ze si uz nemuzu nic namlouvat. A pritom jsem to byl ja ktery se se svou partnerkou rozesel a miloval mene. Co se stalo bylo, ze jsem po nekolika letech stastneho vztahu z pohodlnel. Zacal jsem si byt az prilis jisty sam sebou protoze moje parnerka mi neustale davala najevo moji vyjimecnost. Dal jsem ji jeste posledni sanci a ona za ni byla velice vdecna. Byla stastne protoze sklidila ovoce za jeji usili. "Chyba" byla v tom ze mi to davala prilis najevo. Az se mi to postupne omrzelo. Ostatne jako vsechno i to nejlepsi co ma clovek rad, kdyz je toho prilis. Tohle pravidlo je jedno z nejdulezitejsich a kdyby ho lidi chapali a drzeli se ho, verim ze by spousta vztahu nesla do haje. Vseho moc totiz skodi. Clovek si neustale potrebuje neco dokazovat a kdyz jim partner neda sanci, neni duvod se snazit protoze neni duvod se bat ztraty. Proto po urcite dobe prilisna laska nebo zarlivost partnera spis odpuzuje. Ze zacatku je to prijemne a lichotive ale v tu chvili kdy si v podvedomi clovek uvedomi ze dosahl sveho, touha jde strme dolu.
V te dobe jsem mel svoji partnerku stale rad ale jinak. Spis jsem k ni citil soucit protoze kazdou chvili brecela protoze tusila ze me ztrati. V te dobe jsem jeste nechapal jak funguje dynamika lasky, ale jedno jsem vedel. Muj smysl pro soucit byl tak silny, ze bych ji nebyl schopny opustit. Svedomi by mi to nedovolilo. Proto si myslim ze soucit je prava laska. Mel si ale videt jak se tvarila kdyz jsem ji pak rekl ze ji mam rad ze soucitu. Se ji na jednu stranu nedivim. Tak zvana laska je totiz zaseta na jesitnosti, vic nez cokoliv jenem. Bohuzel nase hodnoty jsou postavene na hlavu. Ja v tom vidim zamer.
Co se tyce Budhy a touhy, na tom je postaveny cely Budhismus. Popsal tak zvane ctyri vznesene pravdy.
1. Zivot je plny strasti a utrpeni
2. Strasti a utrpeni jsou zpusobeny nasima vlastnima touhama
3. Kdyz odstranis sve touhy, zbavis se utrpeni
4. Tuzeb se zbavis nasledovanim osmi cest

Tech osm cest je pozoruhodne podobnych desateru prikazanich. Ja budhismus tak dobre naznam ale tusim ze bylo pro samotneho Budhu dulezite postupne odbouravat sve touhy. Neni touha jako touha. Touha po moudrosti je taky touha, ale urcite prijde az na konec, tesne pred tim nez je clovek schopny opet splynout s Bohem.
Zda se mi ze mame asi v podstate velmi podobny nazor na veci. To se mi nestava moc casto. :)

[mudro]

Tiež som rád, že má niekto podobné chápanie reality. A tiež sa mi to nestáva. :) ...takže rád bych pokračoval vo výmene názorov...
-myslím si, že skutočné zbavenie pozemskej túžby nastáva iba jej "odumretím". Teda nenásilne. Odopierať si uspokojenia svojich túžieb má len vzácne účinok. V skutočnosti to môže túžbu ešte zosíliť. Budha bol princ a teda mal všetko, po čom bežný človek túži. On teda tieto túžby nemusel riešiť. Naproti tomu obyčajný mních má úplne inú štartovaciu pozíciu hľadajúceho. Dobre si spomenul túžbu po poznaní, myslím, že táto túžba spôsobuje samočinné odumretie svetských túžieb. To je tá najvyššia túžba, ktorá je zdravá a netreba sa jej zbavovať.:-) Ja myslím, že človek nemôže splynúť s Bohom, ale to je iná téma.
A k tým vzťahom... Prežil som lásku, ktorú môžeš vidieť v rozprávkach o udatných princoch a krásnych princeznách. Dokonalý príbeh plný neuveritelnej symboliky, harmónie a krásy. No z iným koncom...Pre svoj kľud som musel tento vzťah ukončiť. Bolo to moje najťažšie rozhodnutie kde rozum musel udupať zamilované vzplanutie. Za 4 roky som zažil snáď všetko, čo vzťah ponúka a som vďačný za túto skúsenosť. Dnes je to už 5 rokov, čo viac myslím na seba, ako na niekoho iného... vieš ako to myslím.